TAJOMSTVO VODNEJ FAJKY (1)
Už celé veky prejavuje ľudské pokolenie osobitný záujem o omamné látky, pomocou ktorých možno aspoň jedným očkom nahliadnuť do nových prapodivných svetov. Medzi nástroje, ktoré dopomáhajú uskutočniť takýto zámer, patrila a stále patrí aj vodná fajka.
Po prvýkrát sa objavila približne pred päťsto rokmi, no v súčasnosti opäť zažíva obdobie renesancie. Nie je možné lokalizovať presné miesto jej vzniku, no výskumy naznačujú, že dym z vodnej fajky uzrel svetlo sveta po prvý krát niekde v Indii.
PRVÉ VODNÉ FAJKY
Jej vznik je úzko spätý s príchodom tabaku do tejto krajiny. Keď vtedajší panovník Džaláladdín Muhammad Akbar (1542 – 1605) dosal od portugalského veľvyslanca do daru tabak spolu s klasickou fajkou, zo zdvorilosti, väčšmi však zo zvedavosti, si párkrát potiahol. Proti tomu dôrazne namietal jeho dvorný lekár Hákim Abú al-Fath, ktorý bol presvedčený o neblahých účinkoch inhalovania tabakového dymu na ľudské telo. Rozšíreniu fajčenia sa však predísť nepodarilo. Sám Veľký Mogul i celý kráľovský dvor zvodu dymu podľahli. Lekár však trval na svojom a navrhol riešenie, ktoré malo škodlivé účinky tabaku zmierniť. Dym mal podľa neho pred vdýchnutím prebublať cez vodu a zbaviť sa škodlivých látok. Takto údajne lekár Veľkého Mogula zhotovil prvú vodnú fajku, ktorá sa zakrátko rozšírila po celej krajine. Je viac než pozoruhodné, že Hákim Abú al-Fath, hneď po príchode tabaku do krajiny, hľadal spôsob, ako predísť jeho škodlivým účinkom. Európania v tom čase neiniciovali žiadne úsilie potvrdiť alebo vyvrátiť hypotézu o škodlivosti tabaku.
Počiatky vodnej fajky boli veľmi skromné. Pozostávala z kokosového orechu zvaného narcil, podľa druhu palmy rastúcej v týchto končinách, a dvoch dutých stebiel, pomocou ktorých sa vodou prefiltrovaný dym dostával do pľúc. Namiesto tabaku, dovtedy neznámej substancie, sa fajčieval hašiš s prímesou rôznych bylín a korenín. Práve palma narcil stojí za pôvodom neskôr zaužívaného slova nargilé, jedného zo súčasných pomenovaní vodnej fajky.
Postupom času si toto dômyselné zariadenie získalo srdcia Peržanov, ktorí iniciovali niekoľko konštrukčných zlepšení – zaviedli porcelánovú banku na vodu či ohybnú trubicu z kože alebo šliach, ktorá bola viac praktická, ale predovšetkým trvácna. Nazvali ju marpic, čo v perzskom jazyku predstavuje výraz pre hadie klbko. V tomto období sa objavil aj tabak, čo Peržanom otvorilo bránu k experimentovaniu. Vymysleli nadstavec na tabak, umiestnený nad telom vodnej fajky, a dali mu názov ser (v preklade hlava). Vtedy sa zhotovoval z bronzu, čím sa zaručila jeho odolnosť.
Neskôr sa vodná fajka rozšírila do krajín Blízkeho východu, juhovýchodnej Ázie, severnej a východnej Afriky a Osmanskej ríše, kde bol jej vývoj takpovediac zavŕšený. Tu sa objavil nadstavec na tabak z pálenej hliny ako aj náustok na konci trubice zvaný tiež mabsam.
Predstavenie vodnej fajky osmanskej spoločnosti sa udialo až po príchode tabaku z Anglicka niekedy v 17. storočí, no nezaobišlo sa bez problémov. Kaviarne a fajčiarne mali spočiatku nálepku brlohov, no neskôr začali byť vyhľadávané doktormi, právnikmi, teológmi a vyššou vrstvou spoločnosti. V tomto období nastala v Turecku rozsiahla prohibícia, ktorá vyvrcholila za vlády sultána Muráda IV. (1612 – 1640). Fajčenie bolo totiž jedným z hlavných dôvodov pre rôzne spoločenské zhromaždenia, pri ktorých sa, ako ináč, kritizoval štát a vláda toho-ktorého panovníka. Hovorí sa, že Murád IV. dokonca chodil večermi po uliciach Istanbulu prezlečený za obyčajného človeka a kontroloval, či sa jeho zákaz pitia alkoholu a fajčenia tabaku dodržuje. Delikventov vraj na mieste sťal. No keďže zabrániť ľuďom v návštevách kaviarní bolo takmer nemožné, zákaz bol napokon zrušený.
(…pokračovanie nabudúce…)
Zdroj: Historická revue 2/2011
Autor: Pavol Majerčák
Pridaj komentár